I found only one way 4
„ Čo chceš robiť Stefan?“ zdesene som sa na neho pozrela a chytila si prázdne miesto na mojom krku.
„ Ako ti mám ešte povedať, že sa nemusíš báť? Nikdy by som ti neublížil, ale ubližuje mne, že si vôbec schopná myslieť si to.“ Zatváril sa bolestivo a posunul sa o krok ku mne.
„ Lenže teraz to tak nevyzerá. Ja sa ťa nebojím Stefan. Bojím sa len toho, čo všetko je schopná urobiť tvoja horšia polovička.“ Dúfala som, že aj napriek tomu je to stále ten istý Stefan, ktorého som milovala a bola som rozhodnutá stáť pri ňom za každých okolností.
„ Bude to tak najlepšie pre všetkých. A hlavne pre teba, aj keď teraz to tak možno nevypadá. A ja sa zmierim s hocičím, len potrebujem vedieť, že si šťastná.“ Nebála som sa, lebo aj napriek výrazu jeho tváre mal v pohľade nehu. Jeho slová my však nedávali zmysel.
„ O čom to hovoríš? Ja som predsa šťastná s tebou! A nechápem na čo ti je môj náhrdelník. “ pozrela som sa mu hlboko do očí a hľadala v nich odpoveď.
„ Potrebujem zistiť pravdu Elena, a ty tiež.“ Bol rozhodnutý urobiť to, čo si zaumienil.
„ Ale ja ti hovorím pravdu!“ nechcela som aby o tom pochyboval, lebo som si bola istá svojimi slovami. Pomalými pohybmi podišiel ku mne. Jemne mi prešiel prstom po líci.
„ Ja viem, že si o tom presvedčená. Ale potrebujem, aby z teba hovorilo srdce nie rozum. Budeš mi to musieť odpustiť, ale všetko som pochopil až pred chvíľou. Obávam sa však, že ty nie.“ Pokrútil hlavou a preletel očami po mojej tvári. Tak veľmi som chcela pochopiť o čo mu ide . Cítila som, že má len tie najlepšie úmysly, ale aj tak som si nimi nebola istá..predsa len to čo sa stalo pred chvíľou..hoci to bolo naozaj nevinné..naozaj! presviedčala som svoje podvedomie.
„ Ver mi, prosím ťa.“ Zahľadel sa mi do očí a nezmohla som sa na nič iné, len na pohľad do tých jeho. Šošovky sa mu rozšírili a mňa to všetko hypnotizovalo. Prestala som vnímať všetko okolo a cítila som sa, akoby som bola pripravená urobiť čokoľvek.
„ Povedz mi, čo ku mne cítiš Elena?“ započula som ako sa ma pýta podmanivý hlas.
„ Mám ťa rada Stefan.“ Automaticky som odpovedala. „ Rada?“ zopakoval a čakal kým nedokončím svoju výpoveď.
„ Cítim k tebe niečo také silné, ako k nikomu inému predtým, ale bojím sa to nazvať láskou. Kedysi by som neváhala, ale teraz tomu sama nerozumiem. V mojom srdci sa mieša toľko pocitov...“ chcela som pokračovať, ale zastavil ma.
„ To úplne stačí. Dozvedel som sa čo som potreboval.“ Zacítila som dotyk na svojich pleciach. „ Čo cítiš k Damnovi?“ za iných okolností by mi táto otázka prišla absurdná a hneď by som vedela ako záporne mám na ňu reagovať. Teraz to však bolo iné..
„ Bolí ma keď ho vidím s niekým iným. Nechcem aby bol s nikým iným. Chcem aby bol somnou! Potrebujem ho k životu. Myslím že som zamilovaná.“ Slová vychádzali z mojich ústa, ale ja som mala pocit, že to hovorí niekto iný. Ako môžem niečo také vysloviť? A ešte Stafanovi rovno do očí? Také klamstvo! Cítila som ako sa niečie prsty zabárajú do mojich ramien. Začínalo to poriadne bolieť.
„ Nechcem, aby si na toto zabudla. Musíš si pamätať čo si práve povedala.“ Opäť ma hypnotizovali rozširujúce sa zreničky. Zrazu som akoby precitla zo sna. Všetko bolo skutočné, a ja som vnímala celou svojou bytosťou, že aj to pred chvíľou nebol len sen. Nemohla som však uveriť tomu, že som to všetko povedala ja! Najhoršie bolo, že som si úplne uvedomovala, že ma Stefan ovplyvnil a teda nebola šanca, že by som mu mohla nejako klamať..a keby aj prečo by som to vlastne robila, keď som potrebovala povedať presný opak.
„ Pamätáš si všetko?“ zodvihla som hlavu a spozorovala strnulo stojaceho Stefana. Chvíľu som váhala, ale nakoniec som pokývala hlavou na znak, že áno.
„ Teraz ti to už môžem vrátiť.“ Zacítila som okolo seba vánok a náhrdelník bol opäť na svojom mieste. „ Musím odísť. Nie ! Viem, že nebudeš súhlasiť.“ Zdvihol ruku a gestom ma zastavil. „ Ale obaja vieme, že to musím urobiť. Vrátim sa. Nehľadaj ma. Potrebuješ čas ujasniť si, čo vlastne chceš. Vlastne ty to už vieš...potrebuješ sa s tým len vyrovnať.“ Ruka mu klesla opäť k telu a pokračoval.
„ Nech sa teraz v tvojej mysli odohráva čokoľvek, srdce vie čo musíš urobiť. Počúvaj ho. Teraz sa nevzdávam, len ti dávam príležitosť zistiť, kde je tvoje pravé šťastie.“ V sekunde sa ku mne priblížil. Ucítila som jemný bozk na líce.
„ Zbohom.“ Najväčšou rýchlosťou vyšiel z izby a nechal ma tam stáť samu. Po líci mi začala stekať obrovská slza. Bola som stratená. Ako sa niečo môže pokaziť tak neuveriteľne rýchlo? Rozleteli sa dvere a do izby vbehol Damon.
Obzeral sa po miestnosti a potom zastal pohľadom na mne. Za ním vošla Bonnie a Caroline. Pribehol ku miestu kde som stála.
„ Čo sa tu stalo? Bol tu Stefan?“ kde je?“ Chŕlil zo seba otázky.
„ Je preč..na dlho. Veľmi dlho.“ Neprítomne som sa dívala na stenu a len mechanicky odpovedala. Damon mnou zatriasol. „ Elena musíš sa spamätať! Ublížil ti nejako?“ nervózne si ma celú prezeral.
„ Nie.“ Pohla som sa smerom k dverám a stále som sa nedokázala na neho pozrieť. Pred dverami ma zastavila Bonnie.
„ Rozhodne nie si v poriadku. Kde si myslíš že si sa vybrala?“ direktorsky vyslovila.
„ Domov.“ Nemala som chuť odpovedať viac ako jedným slovom. „ To teda rozhodne nie.“ Zapojila sa Caroline. „ Som OK.“ Venovala som pohľad Bonnie a vyšla z izby. Kým som zišla schodmi dobehol ma Damon. Chytil ma za ruku a otočil si ma k sebe.
„ Ešte raz sa ťa pýtam. Čo sa stalo? Musíš mi to povedať! Je to dôležité.“ Neprestával naliehať.
„ Bol tu, rozlúčil sa a povedal že odchádza. Nechápeš že som z toho na dne?!“ zatajila som skutočnosť, že dôvodom bola moja odpoveď pod vplyvom jeho ovplyvnenia. Pustil mi ruku prešiel si rukou po vlasoch a rezignovane dodal.
„ Nemáš tu ešte auto. Odveziem ťa.“ Ťahal ma smerom ku vchodu. Očividne mu nezáležalo na tom, že bez vysvetlenia necháva samé Bonnie a Caroline.
Nemala som síl hádať sa a ani chuť ísť po tej ceste znova peši. Potrebovala som len svoju posteľ..a to čo najrýchlejšie. Prišli sme ku garáži a Damon vyšiel von s autom. Otvoril mi dvere, nastúpila som a vyšli sme na cestu.
Netrvala dlho a celý čas sme mlčali. Sem tam sa na mňa Damon pozrel, aby sa uistil či som ešte vôbec pri vedomí. Zastal pred domom ale nevystúpil, aby mi otvoril dvere ako zvyčajne. Keď som chcela vystúpiť ja chytil ma za ruku.
„ Nemôžem ťa teraz len tak nechať ísť. Nie v tomto stave.“ Láskyplne sa na mňa pozrel. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia a miesto kde ma držal ma pálilo.
„ Musíš. Budem v poriadku. Potrebujem byť sama.“ Otvorila som dvere a vystúpila.
„ Budem na blízku keby si ma potrebovala. Na mobile, v okolí..všade.“ nahol sa aby na mňa videl ponad sedadlo. Aj keď by si jedna časť môjho ja tak veľmi priala byť s ním – tá s ktorou som sa ešte nestihla spriateliť , tá druhá mu dávala za vinu všetko čo sa stalo. Stal sa zo mňa čistý schyzofrenik...Prevážila tá nevraživejšia časť a aj napriek tomu, že som to tak nechcela, povedala som:
„ Myslím, že najlepšie bude, keď sa už neuvidíme. Aspoň nie tak skoro. Potrebujem si zvyknúť na živote bez Stefana a to posledné čo teraz potrebujem je mať na očiach dôvod jeho odchodu. Teba! Je mi to ľúto..ale potrebujem čas.“
Uvidela som ako bolestne zovrel čeľusť. Pár sekúnd sa ani nepohol a potom len nemo bolestne prikývol. Nepovedal už ani slovo. Zabuchol dvere na aute, pridal plyn a auto začalo uháňať obrovskou rýchlosťou po ceste. Pozorovala som ako sa stráca v diaľke. Pichlo ma pri srdci...
Komentáře
Přehled komentářů
Tvoje poviedky som zhltla za hodinu..naozaj píšeš skvele...čo sa týka tejto kapitolovky a konkrétne tejto kapitoly, tak mi normálne bolo ľúto Stefana...to sa mi ešte nestalo, lebo ja ho nemám veľmi v láske a som team DELENA, no fakt som ho ľutovala....dúfam, že sa Damon ďalej len tak nedá a pokúsi sa získať Elenu...:-)
:)
(Angie, 25. 6. 2011 13:36)Krásna časť...ale súhlasím, že ten koniec bol smutný...rýchlo pokračovanie...veselé :D
(Emma, 25. 6. 2011 13:01)
NIE!
Teda...je to skvelé , ale ten koniec bol bolestivý. ;P
K Stefovi nemám nič dodať,teda..neviem čo povedať. ;D Mám zmiešané pocity.
Dúfam , že ďalšia časť pribudne už čoskoro , mmch...tá hudba je úžasná. ;)
super
(visa2, 25. 6. 2011 19:40)